Olympiáda ľudských práv

Mladí ľudia majú v dnešnej dobe možnosti nebývalých rozmerov, o ktorých sa pred niekoľkými desiatkami rokov vtedajším súčasníkom nemohlo ani snívať. Môžeme slobodne cestovať do zahraničia, slobodne rozhodovať o dôležitých veciach vo svojom živote, ale predovšetkým, môžeme slobodne hlásať a prejavovať svoje názory a postoje. Dnešná spoločnosť ponúka tejto generácií rôzne spoločenské podujatia, diskusie, ale i súťaže. Jednou z nich, ktorá je zameraná na rozvíjanie povedomia o ľudských právach a veciach s nimi spojenými, je Olympiáda ľudských práv. Súťaž, ktorá poskytuje mladým ľuďom, orientujúcich sa na veci verejné a spoločenské problémy, výbornú príležitosť, ako nielen stretnúť podobne založených mladých ľudí, ale predovšetkým, preukázať svoje osobné vedomosti a znalosti v danej téme. Bol som preto veľmi rád, keď sa na mňa obrátila pani profesorka, ktorá ma učí dejepis a náuku o spoločnosti, či by som nemal záujem, niečo takéto skúsiť.

Ako každá súťaž, i táto, má svoju štruktúru i spôsob organizovania jednotlivých súťažných kôl. Na konci februára sa uskutočnilo v Bytči krajské kolo, ktoré pozostávalo z písomnej a ústnej časti. Z každého krajského kola mali postúpiť ôsmi výhercovia do celoslovenského kola. Na konci tohto kola som sa pri vyhlasovaní výsledkov dozvedel, že k nim patrím aj ja. Po čase sa však dostavili nemilé problémy, ktoré vážne ohrozovali moje ďalšie pôsobenie v celoštátnom kole. Ako sa však neskôr ukázalo, neisté sa stalo skutočným a vďaka ochote, snahe a pomoci troch ľudí – pani riaditeľky Čerchlovej, pani zástupkyne Mikovčákovej a pani profesorky Moskáľovej, ktoré sa za mňa postavili a venovali tomuto problému svoj čas a ochotu, som sa mohol naplno sústrediť na celoslovenské kolo. Nie len za to, čo urobili pre mňa ako pre študenta školy, ale predovšetkým za pomoc človeka človeku im patrí moje veľká vďaka..

     Moja príprava počas nasledujúcich dní pozostávala najmä zo získavania ešte posledných informácií z oblasti práva a spoločenské života. V polovičke marca nadišla mnou dlho očakávaná chvíľa – Celoštátne kolo v Liptovskom  Jáne. Zišiel sa tu výber mladých ľudí z každého kraja Slovenska, s rozličnými názormi na mnohé spoločenské, ekonomické, ale i politické problémy, aby každý jeden z nich mohol naplno predviesť a ukázať svoje schopnosti v danom obore. Každý  deň pozostával z jednej časti – prvý deň sa riešila prípadová štúdia, do ktorej bolo zakomponované porušenie ľudských práv. Druhý deň nasledovala obhajoba eseje, ktorú mohol každý súťažiaci napísať na jednu z piatich tém. I v tomto smere patrí moje poďakovanie mojej profesorke slovenského jazyka a literatúry, pani Kubalovej. Na konci dňa prišlo k oznámeniu prvých výsledkov, v ktorých z každej skupiny postupovali traja najlepší. Bol som veľmi rád, keď som počul i svoje meno a mohol tak zabojovať i do tretice medzi dvanástimi. Zaspával som v pokoji, pretože už to, kam som sa dostal, mi prinášalo radosť. Tretí deň začal roslosovaním poradia súťažiacich a následne po otvorení, riešenie spoločensko – politických problémov, medzi ktoré patrili napr. sviatok MDŽ, otázka vlasteneckého zákona či problematika registrovaných partnerstiev. Každý z nás dvanástich sme si z rúk pána politológa Kusého, ktorý bol predsedom poroty a zároveň  i garantom celej súťaže, vyberali súťažnú otázku v bielej obálke.  Pri záverečnom vyhlasovaní výsledkov som bol veľmi rád, že som sa umiestnil na prvých miestach. Moje ohodnotenie, vecnými cenami ale i uznaním od jednotlivých porotcov, beriem ako správny signál, aby  som cestu,  ktorú som si vybral, neopúšťal. Bol som rád, že som to mohol byť práve ja, kto reprezentoval školu na takejto súťaži. Hlavnou cenou pre prvých piatich bol krátky študijný pobyt v Bonne, v Nemecku.

     Už na začiatku som sa tešil, aké nové zážitky a poznania si z tejto veľkej krajiny odnesiem.  Organizátorom nášho programu bol pán Peter Marianek, ktorý je členom hnutia Human, ktoré hralo spolu s inými občianskymi organizáciami dôležitú úlohu v boji za demokraciu pred i po roku 1989 a ktorú hrá dodnes, pretože nie všetky veci v našej krajine sú dokonalé a mnohé je potrebné zmeniť. Z Bratislavy sme vyštartovali okolo desiatej hodiny večer a približne okolo siedmej sme sa ocitli  v prvom bode nášho zastavenia. Ako prvou zastávkou, neďaleko Frankfurtu, bola návšteva v rodine pána Schwanzera, ktorý má i so svojou manželkou cez sedemdesiat rokov, ale i cez to všetko radi pripravili pre skupinu mladých ľudí raňajky i obed, ale predovšetkým venovali nám svoj čas  rozprávaním o svojom neľahkom živote. Pán Schwanzer je pôvodom zo Slovenska a jeho rodina v tejto krajine žila už celé roky. Avšak výrazný zlom v jeho živote nastal po druhej svetovej vojne, keď on i tisíce ďalších príslušníkov nemeckej menšiny boli vyhnaní z bývalého Československa. Podobný osud mala aj jeho manželka, ktorá pochádza zo Sliezska a ktorú stihol rovnaký osud. I ona si spomína na svoju mladosť – na dom, v ktorom žila celá jej rodina, na krajinu, ktorú tak dobre poznala. Avšak z ich reči necítiť žiadnu nenávisť voči ich bývalým domovinám, ani pocit žiadnej pomsty, či odškodnenia, len počuť jednoduché, no pre nich veľké „prepáčte”. Avšak na Slovensku sú témy, ktoré i po dvadsiatich rokoch sú tabuizované, a táto, je jedna z nich.

Okolo obeda sme sa odobrali do Frankfurtu, v ktorom sme od našich organizátorov dostali za úlohu zistiť názor ľudí na pôsobenie FDP(liberálnej strany) vo vláde. Druhou otázkou bolo zistiť či postavenie nemeckých a moslimských žien je rovnocenné. Všetci ľudia, ktorých sme sa pýtali, na nás brali ohľad, že sme  cudzinci. Väčšina ľudí bola s pôsobením liberálov i celej spolkovej vlády spokojná. Najmä, ako uviedol starší pán v obleku, ktorý sa  nás však najprv spýtal, odkiaľ pochádzame, že si cení hospodársky rast, poriadok, ale i udržiavanie hodnôt. Keď sa jedna pani dozvedela, že pochádzame zo Slovenska, rázom si spomenula na jednu českú ľudovú pesničku. Bola veľmi rada, že mladí ľudia z inej krajiny majú možnosť byť v Nemecku, avšak škoda, že len na tak málo dní. Vo večerných hodinách sme sa dostavili do inštitútu „Medzinárodná spoločnosť pre ľudské práva”, ktorý je poskytovateľom tohto študijného pobytu.V Nemecku majú politické strany svoje inštitúty, ktoré nie sú nimi priamo ovplyvňované, ale naopak, poskytujú rôzne odborné konferencie pre odborníkov  či semináre pre mladých ľudí. Mnohé z nich poskytujú i univerzitné štipendiá. Tento konkrétny inštitút spadal do FDP a naša účasť bola spojená s účasťou na konferencií o ľudských právach. V rôznych častiach tejto konferencie vystupovali ľudia, ktorí zažili vo svojom živote, čo to znamená porušovanie ľudských práv. Medzi takýchto patrila i jedna z protagonistiek hnutia Ženy v bielom na Kube, študenti z Venezuely či Iránu, ale aj také významné osobnosti, akou bola pani Mina Ahadi, ktorá je významnou osobou v zahraničí v boji za ľudské práva v Iráne či princ Réza Pahláví, syn bývalého iránskeho šacha. Obaja jasne vystihli problémy, ktoré sú príčinou dnešného stavu v Iráne a tak isto vystihli aj riešenia – demokratizácia a sekularizácia. Mali sme aj možnosť hovoriť s mnohými odborníkmi. Mňa osobne zaujali dve pani. Prvá, pani Monique Schlegel, ktorá pochádza zo Švajčiarska, krajiny, ktorá je vrcholom demokracie vo svete a od ktorej by sme si mali v mnohom brať príklad. Diskusia s ňou bola vedená najmä na tému zákazu stavby minaretov, ktorá patrí medzi najdiskutovanejšie a najrozporuplné. Ako poznamenala, vo Švajčiarsku bola rozpútaná niektorými stranami kampaň, v ktorej došli až tak ďaleko, že v jednom rozhlasovom vysielaní jedna pani na otázku, čo je Šaríja, uviedla, že to znamená to, že bude musieť nosiť šatku. Avšak i v tomto ohľade je demokracia vo Švajčiarsku na vysokej úrovni, keďže obyvatelia majú možnosť viac ráz usporiadať referendum na tú istú otázku. Ako jeden z príkladov ich vyspelosti poslúži  zákon, podľa ktorého, ak dôjde k výrubu, poškodeniu alebo vypálenie lesa, musí byť rovnaké množstvo opätovne vysadené. V tomto zmysle ju potešilo zistenie, z ktorého vyplýva, že vo Švajčiarsku je už viac lesa ako minulý rok. Sama táto pani má neďaleko Prahy zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa starajú o postihnuté deti. Druhou je pani Lange, pôvodom z Poľska, ktorú však stihol podobný osud ako manželov Schwanzerov. Ona sama robí kurzy nemeckého jazyka v Poľsku pre mladých, ale i doma, v Nemecku, pre moslimské ženy. Podľa svojej práce vie skutočne dobre posúdiť pravé problémy, ktoré ťažia spoločnosť.

Dostala sa nám možnosť diskutovať i s pánom Haffenom, ktorý je predsedom tohto inštitútu. V našej spoločnej diskusii sme sa dostali i na tému života Nemcov po druhej svetovej vojne. Z bývalých častí prichádzali státisíce, ktoré bývali oddelene od domácich aj dva kilometre od miest. Dokonca i v škole boli deti odlišné – jednu časť vyučoval profesor katolík, druhú časť profesor evanjelik. Ich vyrovnávanie z minulosťou začalo okamžite – už od oslobodenia začali v Nemecku vychádzať desaťstránkové noviny. V prvých rokoch boli na ôsmych stranách zločiny bývalého režimu a na zvyšných dvoch ich úspechy  pri budovaní demokracie. O pár rokov sa počet strán obrátil.

     Nielen pre Slovákov, ale i pre ostatné postkomunistické štáty a ich obyvateľstvo je potrebné vysporiadať sa so svojou minulosťou. Ako príklad z Nemecka poslúži Dom dejín, v ktorom v jednotlivých expozíciách je výborne znázornené, ako sa so všetkým dokázali vyrovnať.

     Z mojej cesty, zážitkov a skúseností plynú ponaučenia, ktoré však platia pre celú spoločnosť. I Slovensko sa potrebuje vyrovnať so svojou minulosťou, ktorá nás v mnohých prípadoch zbytočne zväzuje a ovplyvňuje i naše terajšie rozhodnutia. Musí sa naučiť žiť so svojimi národnostnými menšinami, ktoré na rozdiel od tých v Nemecku, sú rovnakého vierovyznania a predsa nevieme s nimi často nájsť spoločnú reč. Avšak, ak neurobíme s týmito problémami niečo už teraz, v budúcnosti sa nám naše chyby vypomstia. Je predsa jedno, či je niekto Slovák, Maďar, Rusín či Nemec, predsa sme všetci ľudia. Všetci predsa žijeme i pracujeme v našom spoločnom domove, Európe.

Bonn

Frankfurt

František Maťašek