Čože je to osem krásnych rokov?
Státisíce ťažkých krokov?
Brodiac sa krvou pokorených sokov?
Pramienky sinastého
atramentu objímali rámy
našich okov,
stekali do rán od sedenia
zmeravených bokov.
Naučili naše jemné ruky,
ako znášať dlhočizné muky.
Pod damoklovým mečom známok,
zabudli sme ako chutí spánok.
Uhasili detské mravy,
utíšili štebot vravy.
A zato, sme im nekonečne vďační,
hovorí duch po poznaní lačný.
Tak ako uhlík zmení sa v diamant
len pod úmorným tlakom,
stane sa najkrajším šperkom
pod božím zrakom,
tak ako drahá whisky obitá je sudom,
osem rokov zreje voňavučkým dubom.
Kým húsenica motýlimi krídlami sa môže pýšiť,
od prostého hmyzu majestátnosťou sa odlíšiť.
Musí vyčkať, musí dozrieť
tiezvymi očami sa na svet pozrieť.
Táto škola nám bola živnou pôdou,
rodičia životodárnou vodou,
učitelia žiarou slnečného svetla,
čo púčik ruže správnym smerom viedla.
Ten tucet rozjarených detí v hlúčku,
zvierajúc mamu pevne za jej rúčku,
dnes drží brány kľučku,
máva detstvu pietne na rozlúčku.
Phata rhei, všetko plynie.
Slzička sa z oka rynie.
Čas aj nás si k hrudi vynie.
Slzy pominú, všetko pominie.
No bolo mi cťou oktáva,
naša dokonalá zostava.
Studnica plná srandy a zážitkov,
navždy zostane nám pamiatkou.
Pred ôsmimi rokmi ťažko stúpalo sa na tento kopec.
Uši pílil školský zvonec.
Prečo dolu ním pôjde sa 100 krát ťažšie?
Prečo chvíle strávené tu sú nám čoraz drahšie?
Ešte nás čaká množstvo ťažkých krokov.
No tu spolu, prežili sme osem krásnych rokov.
Viktor Čečotka, Oktáva A
