Ambiciózna, talentovaná, vytrvalá či odhodlaná len 16- ročná Vaneska Gašková. Ako trieda jej vzdávame veľký hold.
Poznáme ju ako rodáčku z oščadnických svahov, bojovníčku, ktorá sa aj napriek svojmu hendikepu nikdy neľutuje. Nohami robí všetko - plní si sny, buduje kariéru i dokonca píše poznámky v škole. Inšpiruje mnohých ľudí naokolo. Či už v bežnom živote alebo v tom lyžiarskom. „Ak o tom viete snívať, dokážete to aj uskutočniť. Zúčastniť sa na paralympijských hrách bol vždy môj rozprávkový sen“ – slová Vanesky.
Ako sa to všetko začalo
Ako väčšinu detí, aj teba priviedli k lyžovaniu rodičia?
Áno. Keďže bývam kúsok od lyžiarskeho strediska, vždy ma fascinovalo, keď som videla ľudí lyžovať, o ničom som rodičom nebásnila len o tom, že to chcem vyskúšať aj ja. Jedny Vianoce som si pod stromčekom našla lyže, ten pocit sa ani nedá opísať aká som bola šťastná. A odvtedy, pomalými krôčikmi sa to všetko začalo diať.
Kedy si pocítila ten zlom a povedala si si, že lyžovanie je to, čo chceš robiť?
Lyžovanie mi jednoducho prirástlo k srdcu hneď od začiatku ako som sa postavila na lyže. V tej dobe som chodila plávať, moja mamina chcela aby som sa plávaniu venovala závodne, ale moje rozhodnutie bolo vymeniť bazén za svahy. V škole som sa sama prihlásila do SKI TEAM Oščadnica a už to išlo samo.
Neopísateľné momenty, nové skúsenosti
Pamätáš si na okamih, kedy Ti oznámili, že pocestuješ do Pekingu? Čo Ti ako prvé prebehlo mysľou?
Áno pamätám, bol to nečakaný moment, na tento okamih snáď nikdy nezabudnem. Ako prvé čo mi prebehlo mysľou bola celá náročná a dlhá príprava a to, že jeden z mojich najväčších snov sa stáva skutočnosťou.
Ako vyzerala tvoja batožina na vysnívanú paralympiádu?
Moja batožina sa skladala z 2 kufrov, v ktorých som mala oblečenie, lyžiarske oblečenie a lyžiarsku výstroj ako napr. lyžiarky, prilbu ,lyžiarske okuliare... a potom ešte 6 párov lyží.
Stáť pod tromi polmesiacmi sa za celý život nepodarí len tak hocikomu. Aký to bol pocit?
Bol to neopísateľný pocit, keďže to je najväčšie športové podujatie, na ktoré sa nedá len tak jednoducho dostať.
Sprevádzal Ťa stres až po cieľovú rovinu alebo si ho nechala opadnúť už pred štartom? Stres som nemala vôbec, sama som bola prekvapená. Predsa to neboli malé preteky, ale boli to najväčšie preteky, na ktoré sa má športovec šancu dostať.
V super-G trinásta, na obrovskom slalome jedenásta. Viac sa ti darilo v super-kombinácii, kde si skončila ôsma a v slalome deviata. To sú obdivuhodné výsledky! Ako hodnotíš ty svoje umiestnenia?
Ja zatiaľ jazdím iba Európsky pohár a teraz na paralympiáde som mala prvýkrát možnosť porovnať si sily s tými najlepšími pretekárkami zo Svetového pohára. Pre mňa to boli prvé štarty na takom veľkom podujatí a s umiestneniami sme boli ja aj tréneri spokojní. Slalom je pre mňa najnáročnejšia disciplína a vôbec nie je moja srdcovka. Oproti tomu super-G jazdím oveľa radšej, ale mám v ňom ešte málo skúsenosti. Paradoxom toho bolo, že na paralympijských hrách som získala lepšie umiestnenie práve v slalome.
Keby Ti pred pár rokmi niekto povedal, aký úspech dosiahneš, verila by si tomu?
Úprimne, ani zďaleka by som to nikomu neuverila, bola to náročná cesta a verím, že ďalšie a väčšie úspechy sú ešte len za dverami.
O 4 roky medaila!
Za úspechmi stojí tvrdá práca. Ako vyzerala tvoja príprava na paralympiádu?
V máji začala letná príprava, kde som absolvovala vstupné testy a začala sa kondičná príprava. Boli to tréningy vo fitku, na štadióne a doma 5x týždenne. V lete sme absolvovali aj jedno sústredenie na lyžiach v hale SnowWorld Landgraaf (Holandsko). Koncom septembra do novembra sme začali trénovať na ľadovcoch v Rakúsku. Od decembra začali preteky Európskeho pohára. Medzi pretekmi som sa pripravovala na sústredeniach v Jasnej a keď som bola doma, tak so SKI TEAM Oščadnica.
Kto Ťa celý čas najviac podporoval?
Najviac ma podporovala moja rodina, taktiež moji spolužiaci a kamaráti.
Každý správny športovec má svoj cieľ, aký je ten tvoj?
Mojím najväčším cieľom je priniesť si domov paralympijskú medailu, nech už je akákoľvek.
spolužiaci z I. E